GUY GILBERT: PRÍRODA OTVÁRA DUŠU PRE BOHA

            Za Guy Gilbertom, známym kňazom a vychovávateľom, prišla skupina mladých delikventov a požiadali ho, aby kúpil jednu starú zrúcaninu, ktorú by všetci vlastnými silami obnovili. Urobil tak. A tak nato tí, ktorí predtým kradli, bili, prepadávali ľudí, zrazu zdvíhali kamene, aby vybudovali statok v drsnom, ale krásnom prostredí francúzskeho vidieka.
            Bolo to pred viac ako pred štyridsiatimi rokmi, ale i dnes pomáha Guyovi tento kúsok prírody pri práci s mladými ľuďmi s problematickou minulosťou. Keď mladí na statok prídu po prvýkrát, ohromí ich ticho. Zľaknú sa ho a mnohí sa hneď pýtajú na najbližší nočný klub. Keď im oznámi, že jeden je sedemdesiat kilometrov vzdialený, nešetria nadávkami. Guy im v súlade s pravidlami komunity nepovoľuje ani počúvanie hlasnej hudby vo vnútri domu alebo vonku. Hlasná hudba ničí ticho prírody. V počiatočných štádiách pobytu im to veľmi prekáža. Postupne si ale na ticho zvyknú a cítia sa v ňom dobre.
            Je zaujímavé sledovať u týchto ľudí, väčšinou zvyknutých na život v betónovom meste, ako sa učia vzťahom so zvieratami. Musia sa naučiť pomalším pohybom, postupne sa zbavujú agresívnych gest, aby sa k zvieraťu priblížili. Niekomu to trvá kratšie, niekomu dlhšie, ale postupom času sa to podarí všetkým.
            Raz sa im na statku narodila malá lama. Pre lamu je charakteristické, že nechá mláďa ležať na zemi, väčšinou v snehu a vzdiali sa od neho. Mláďa z diaľky pozoruje a zdá sa, akoby ho opustila. Chlapci vtedy nadávajú: „Aká mrcha, nestará sa o svoje dieťa! Presne ako moja matka...“ Lenže mláďa sa pomaly zdvihne, ide k svojej matke a od tej chvíle sú nerozlučné. Pozorovanie prírody im pomáha vidieť súvislosti s vlastným životom.
            Istý chlapec, ktorého ako dieťa rodičia týrali, si všimol, že jedna hus z kŕdľa je slepá. A každý večer tento mladík slepú hus sprevádzal s veľkou nehou do osobitnej búdy. Aby ona, stará a handicapovaná, mohla stráviť noc v pokoji, aby ju iné, zdravé husi nenapádali. Svojím súcitom s chorým zvieraťom si chlapec liečil vlastné staré zranenia.
            Iný chlapec Guya prekvapil slovami: „Aké krásne sú tie stromy, pokryté rannou námrazou! Ráno vstanem čo najskôr, aby som ich neporušené mohol vidieť!“ A to si Guy myslel, že tento chlapec je voči akejkoľvek romantike úplne imúnny!
            Príroda je darom od Stvoriteľa - z krásy stvorených vecí môže každý človek poznávať Boha (Rim1,20). V kontakte s prírodou človek znovu nachádza svoju správnu dimenziu – opäť objavuje sám seba ako nepatrné, avšak jedinečné stvorenie, ktoré sa otvára nekonečnému Bohu. V prírode sa človek prirodzene začína modliť. Zrazu vidí veci hlbšie, múdrejšie, viac v súvislostiach.
            „Po každej prechádzke prírodou som lepší“, povedal ktosi. Doprajme si z jej krásy často...